Nedávno som navštívila nemocnicu. Poslali ma na röntgen ruky. Z toľkého písania na PC ma potvora rozbolela. Presnejšie prsty na kĺboch. Bola som objednaná na pol jedenástu. Samozrejme, že čas bol orientačný, takže raz-dva z toho bola pol dvanásta.
Čakáreň nemocnice susedila priamo z lôžkovou časťou traumatológie. Ako to už v nemocniciach chodí, dvere sa nezatvorili. Stále chodili pacienti, lekári, sestričky. Za ten čas ma zaujali hlavne sestričky, ktoré viezli pacienta aj s posteľou na röntgen a spôsob, akým si otvárali dvere. Konkrétne jedna staršia ako keby ani neviezla človeka, priamo s posteľou narazila do dverí, až sa obidve krídla naraz roztvorili a pokračovala ďalej. Neverila som vlastným očiam. Takéto zaobchádzanie s ľuďmi po častokrát ťažkých operáciách som ešte nevidela. Že sú sestričky nevrlé, bez úsmevu, na to sme si zvykli. Ale toto hraničilo už s bezcitnosťou. Starenka na posteli ani nemukla, len privrela oči. Určite ten náraz pocítila, ale bála sa a nekomentovala to. Sestrička po celý čas neprehodila ani slovko.
Potom viezli ďalšieho pacienta, postup sa zopakoval. Ani ten sa neozval, veď čo ak by mu vynadali?
A potom mladá sestrička, možno iba študentka na praxi tlačila pred sebou posteľ so starčekom. Usmievala sa, pekne sa mu prihovárala, pred dverami zastala, otvorila ich, previezla cez ne posteľ a zatvorila ich. Neuveriteľné! A že mladí sú arogantní a drzí. A starší bývajú trpezlivejší a úctivejší. Našťastie tu to fungovalo presne opačne a ja som v duchu ďakovala za tú sestričku.
Ako som dopadla ja? Nakoniec som sa dočkala, zavolali ma, zröntgenovali mi ruku a zistili, že artritída to nie je. Chvalabohu, môžem písať ďalej.