Od detstva som skôr introvert a hoci mám deti neobľubujem s nimi chodiť na masové podujatia. No tentoraz som urobila výnimku.
V trnavskom Maxe sa konala oslava MDD. Na počesť všetkých detí boli pozvaní dvaja klauni. Zabávali deti spôsobom súťaž a dostaneš. Najpriebojnejšie deti dostávali aj viackrát, čo sa nepáčilo ostatným rodičom, ktorí svoje deti okato nepostrkovali dopredu. Našli sa aj takí, čo dieťa dvihli do výšky a otrčili klaunovi, aby ho obdaroval žetónom, ktorý sa dal vymeniť za maškrtu.
Môj syn je malý, nesúťaživý, kresliť nevie, spievať a recitovať sa pred davom neosmelí, tak sme len stáli a pozerali ako okolo nás pribúda detí s cukrovou vatou, pukancami, donutkami. Spolu s ďalšími podobne „postihnutými“ rodičmi sme teda našim ratolestiam išli kúpiť spomínané maškrty, lebo žetóny boli len za účasť. Aké bolo naše rozčarovanie, keď sme sa dozvedeli, že za peniaze sa nedá, len za žetóny. Vysvetlíte to malým uplakaným očkám? Vrátili sme sa späť a čakali, či sa ujdú žetóny aj nesúťažiacim. Konečne sa klaun sklonil a podal aj nám. Mali ste vidieť tú radosť. To som chvíľu predtým bola rozhodnutá odísť preč. Tak sme zostali a menili postupne žetóny za maškrty aj my. Zaujímavé, že najviac ich menili počernejšie väčšie decká a tie sa aj samé pretláčali do popredia. Ako som sa na mieste od iných rodičov dopočula, vždy keď sú v meste nejaké akcie, tieto tam nesmú chýbať – veď sa najedia zadarmo. Ochranka Maxu sa tiež zapotila, museli mať oči všade.
Našťastie o kabelku som neprišla, akurát o dobrý pocit z celej akcie.